70. výročie UNHCR: hrdý na našu prácu, ale bez nálady na oslavu

Už sedem desaťročí kolegovia z Agentúry OSN pre utečencov chránia, zachraňujú a menia millióny životov. Ako by však bolo lepšie, hovorí Vysoký komisár OSN pre utečencov, Filippo Grandhi, ak by nikto nebol nútený vôbec utekať…

By Autor Filippo Grandi  |  15 dec 2020

14. decembra bude mať Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) 70 rokov. Pre organizáciu, ktorá mala pôvodne zaniknúť po troch rokoch, sú to nepríjemné narodeniny, ktoré nemáme náladu oslavovať.

Keď sa po druhej svetovej vojne začal obnovovať rozbitý svet, UNHCR mal za úlohu nájsť domov pre európskych utečencov. Jeho mandát, ktorý vznikol 14. decembra 1950, bol časovo obmedzený a výslovne nepolitický, akoby jeho existencia pripomínala utrpenie, ktoré bolo najlepšie zamiesť spolu s troskami.

Avšak meniaci sa medzinárodný poriadok priniesol nový konflikt a tým viac utečencov – 200 000 Maďarov utieklo do Rakúska po tom, čo sovietske sily potlačili povstanie v roku 1956. Nasledujúci rok Tunisko požiadalo UNHCR o pomoc, pretože vojna za nezávislosť v susednom Alžírsku vyhnala za hranice desaťtisíce ľudí, hľadajúcich bezpečie.

A poslanie sa neustále rozširovalo. Postkoloniálnu éru sprevádzali boje za oslobodenie a boje o moc, ktorých otrasy dopadali na milióny civilistov. UNHCR bol z roka na rok, z kontinentu na kontinent vyzývaný na pomoc zvyšujúcemu sa počtu ľudí, ktorí boli nútení utiecť zo Strednej Ameriky do subsaharskej Afriky, Vietnamu a Kambodže.

Minulý rok sme si pripomínali štyri desaťročia vysídlenia z Afganistanu. Budúci rok to bude prvé desaťročie od vypuknutia prebiehajúceho konfliktu v Sýrii, a tak ďalej. Séria nechcených výročí, nových konfliktov, ktoré sa objavujú alebo znovu vychádzajú na povrch, aj keď následky tých starých ešte musia doznieť. Za posledných sedem desaťročí sa svet, ktorý prisahal na vstup do éry mieru, osvedčil veľmi dobre pri konfliktoch, ale nebol už taký zručný pri ich riešení.

V dôsledku toho bol UNHCR opakovane vyzývaný, aby urobil všetko, čo je v jeho silách, na ochranu zraniteľných ľudí vyhnaných z ich domovov. To často prinášalo kompromisy. Možno zvyčajne nie sme „v miestnosti“, keď sa rozhoduje o osudoch národov a ľudí. Ale určite stojíme na zemi a pomáhame ľuďom, ktorí sú nútení utiecť,

zatiaľ čo tieto spory zostávajú nevyriešené. Naša nepolitická povaha je zakotvená v našom štatúte, ale keďže sa nachádzame v mnohých krízach a reagujeme na mnohé mimoriadne situácie, naša práca často zahŕňa zložitú diplomaciu, tvrdé rozhodnutia a nemožné voľby, pretože sa pokúšame dostať k čoraz väčšiemu počtu zraniteľných ľudí so zdrojmi, ktoré jednoducho nedržia krok s potrebami.

Súčasní i minulí spolupracovníci UNHCR sú veľmi hrdí na výsledky, ktoré dosiahli, na životy, ktoré ochránili, zmenili a zachránili. Hrdo čelia novým výzvam ako sú vplyvy zmeny klímy alebo najnovšie pandémia koronavírusu – faktorom, ktoré zväčšujú už aj tak značné problémy spojené s vysídlením.

Zároveň si však želajú, aby to nemuseli robiť. Ak by bojujúce strany súhlasili s prímeriami, keby sa mohli vysídlení ľudia bezpečne vrátiť domov, keby sa vlády delili o zodpovednosť za presídlenie, keby štáty dodržiavali svoje povinnosti podľa medzinárodného práva týkajúce sa azylu a zásad zákazu vyhostenia alebo vrátenia – nevysielaním tých, ktorí utiekli pred hrozbami späť na miesto, odkiaľ prišli – my v UNHCR by sme sa trápili menej.

A áno, opakovane sme vyzývali k vyššie uvedenému.

V roku 1994 som bol súčasťou pohotovostného tímu UNHCR vo vtedajšom Zaire, dnes Konžskej demokratickej republike. Za štyri dni prekročilo hranicu z Rwandy milión ľudí, aby unikli masakrom, len aby sa dostali do ohniska cholery, ktoré zabilo desaťtisíce ľudí. Moji kolegovia, ktorí sa zaviazali chrániť ľudí, namiesto toho kopali hroby. Môžete myslieť na životy, ktoré ste zachránili. Keď sa zúfalstvo utečenca zmenilo na nádej vďaka vášmu úsiliu. Nikdy však neprestanete myslieť na životy, ktoré ste nedokázali zachrániť.

Pred takmer rokom dosiahol celkový počet utečencov, vnútorne vysídlených osôb, žiadateľov o azyl a osôb bez štátnej príslušnosti 1% svetovej populácie. Zaujímalo by ma, aké percento budeme považovať za neprijateľné – 2%, 5% alebo viac? Koľko ľudí musí utrpieť stratu a nedôstojné vysídlenie, kým politickí vodcovia začnú pracovať na riešení príčin ich úteku?

Takže k 70. výročiu UNHCR je moja výzva pre medzinárodné spoločenstvo: prepustite ma z práce. Dajte si za svoj cieľ vybudovať svet, v ktorom skutočne nebude potreba existencie utečeneckej agentúry OSN, pretože nikto nebude nútený utiecť. Nechápte ma zle: za súčasného stavu je naša práca rozhodujúca – paradoxom však je, že by sme nemali existovať. Ak si budeme pripomínať ďalšie výročia, jediným záverom bude, že medzinárodné spoločenstvo zlyhalo.

Ak by sa však faktory, ktoré vedú k hromadnému vysídľovaniu, vyriešili iba v pol tucte krajín, milióny utečencov by mohli ísť domov, rovnako ako milióny ďalších vnútorne vysídlených osôb. Bol by to veľmi dobrý začiatok – a to by bolo niečo, čo by sme všetci mohli skutočne osláviť.