Dohovor o právnom postavení utečencov 1951, základový kameň medzinárodnej ochrany pre ľudí nútených utiecť z ich domovov, zachránil nespočetné množstvo životov.
Napísal Filippo Grandi
Dohovor o právnom postavení utečencov 1951, základový kameň medzinárodnej ochrany pre ľudí nútených utiecť z ich domovov, zachránil nespočetné množstvo životov. Dnes, na jeho 70. výročie, kritici tvrdia, že ide o zastaraný produkt inej doby. Ale ak nebude hájený a ctený, cenu zaplatia milióny ľudí.
Za posledných sedem desaťročí sa na svete sotva nájde kút, ktorý nečelil výzvam núteného vysídlenia. Na konci minulého roka počet tých, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy, vrátane utečencov a vnútorne vysídlených, dosiahol 82,4 milióna – číslo, ktoré sa za poslednú dekádu viac ako zdvojnásobilo.
Príčiny a dynamika ľudského vysídľovania sú v neustálom pohybe, ale Dohovor o právnom postavení utečencov sa vždy vyvíjal, aby odrážal tieto zmeny. Ako moderné stelesnenie princípu azylu bol za posledných 70 rokov doplnený množstvom ďalších významných právnych nástrojov: posilnenie práv žien, detí, osôb so zdravotným postihnutím, LGBTIQ+ komunity a mnohých ďalších.
Niektoré vlády, ktoré sa prikláňajú k úzkoprsému a často dezinformovanému populizmu, alebo sa ním nechali povzbudiť, sa v posledných mesiacoch pokúsili odmietnuť základné princípy dohovoru. Ale problém nie je s jeho ideálmi alebo jazykom. Problém spočíva v zaistení toho, aby ho všetky štáty aplikovali v praxi kdekoľvek vo svete.
Keď v roku 1956 ušlo 200 000 Maďarov, takmer všetci z nich boli prijatí inými krajinami do niekoľkých mesiacov. Keď som začal pracovať v humanitárnej oblasti, konkrétne v Thajsku na začiatku 80-tych rokov, stovky z tisícov utečencov z Indočíny bolo presídlených naprieč svetom.
Dnes je taká reakcia čoraz viac zriedkavá. Zatiaľ čo utečenci a migranti pokračujú v pokusoch o nebezpečné a niekedy fatálne prekročenia púští, morí a hôr v strachu o vlastný život, medzinárodná komunita zjavne zlyháva v zjednotení sa pri hľadaní trvalých riešení pre týchto zúfalých ľudí.
Čo je horšie, dnes vidíme kroky odopierajúce poskytnutiu azylu utečencom a dokonca aj posúvanie zodpovednosti za ich ochranu ich „skladovaním“ inde. Avšak ak najbohatšie štáty, ktoré sú požehnané najväčšími zdrojmi , reagujú stavaním múrov, zatváraním hraníc a vytláčaním ľudí cestujúcich po mori, prečo by ostatné štáty nemali tento trend nasledovať? Takmer 90% svetových utečencov je umiestnených v rozvojových alebo najmenej rozvinutých krajinách. Čo by mali tieto štáty urobiť s takýmto pohŕdaním ideálom ochrany?
Existuje mnoho spôsobov redukovania počtu nútene vysídlených. Odhodlané kroky na ukončenie konfliktu, obranu a rešpektovanie ľudských práv, riešenie zhoršovania životného prostredia… všetky by boli účinné, pretože by odpovedali na základné príčiny ľudského vysídlenia.
Napriek tomu neexistuje dostatok politickej vôle pre takéto riešenia. Dlhotrvajúce konflikty tlejú, zatiaľ čo sa zapaľujú nové. Klimatická zmena a enviromentálne katastrofy sú čoraz viac faktormi vo vysídlovacej kríze, napriek tomu sa krajinám nedarí dohodnúť na jednotnom postupe proti stúpajúcemu otepľovaniu. Za toto leto bola Severná Amerika spustošená horúčavami a lesnými požiarmi, zatiaľ čo stredná Európa a Čína boli zasiahnuté povodňami. Dôsledky týchto extrémov, keďže zasahujú viac a viac častí sveta, budú mať neodvratne vplyv na ľudské vysídlenie.
Tí z nás, dostatočne privilegovaní na žitie v relatívnej prosperite a stabilite nemôžu tieto dary považovať za samozrejmé: šok z pandémie COVID-19 to zdôrazňuje. A tí, ktorí si myslia, že Dohovor o právnom postavení utečencov je buď irelevantný alebo otravný, sa raz môžu ocitnúť v situácii, kedy budú vďační za ochranu, ktorú im poskytuje.
Sú dôvody byť pozitívny. V súčasnosti je súčasťou dohovoru 149 štátov, čo z neho robí jednu z najviac medzinárodne podporovaných zmlúv vo svete. Ako mnoho iných nástrojov medzinárodného práva, odráža spoločné hodnoty nezištnosti, súcitu a solidarity. Vždy, keď navštívim utečencov a komunity, ktoré ich prichýlili, stretávam zanietenýchľudí, ktorí tieto hodnoty pretavujú do praxe s ohromujúcou štedrosťou.
Môže sa to zdať zvláštne, byť tak zanietený pre zmluvu OSN. Ale Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 je pripomienkou našej túžby a rozhodnosti postaviť lepší svet. Jeho 70. výročie je pre nás šancou revitalizovať náš záväzok k tomuto ideálu. Poďme náš sľub obnoviť, nie porušiť.
Filippo Grandi je Vysokým komisárom OSN pre utečencov.
Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri