Evakuovaní Palestínčania by chceli nové doklady a nový život

03-09-2009 Humenné, Slovenská republika, 3. septembra 2008 – Ocitli sa medzi hrôzami minulosti a nádejou do budúcnosti – skupina 98 palestínskych utečencov, ktorá sa snaží zvyknúť si na život v tranzitnom stredisku v Humennom na východe Slovenskej republiky. Po tom, čo vláda Slovenskej republiky rozhodla, že im poskytne dočasné útočisko […]

03-09-2009

Humenné, Slovenská republika, 3. septembra 2008 – Ocitli sa medzi hrôzami minulosti a nádejou do budúcnosti – skupina 98 palestínskych utečencov, ktorá sa snaží zvyknúť si na život v tranzitnom stredisku v Humennom na východe Slovenskej republiky. Po tom, čo vláda Slovenskej republiky rozhodla, že im poskytne dočasné útočisko na obdobie šiestich mesiacov, počas ktorého sa organizuje ich konečné presídlenie, UNHCR vybral túto skupinu ľudí z utečeneckého tábora Al Waleed v Iraku.

„Najväčšou zmenou v živote utečencov je úsmev,” hovorí Igor Ciobanu, právnik UNHCR, ktorý pracuje s týmito ľuďmi. „Po príchode boli veľmi nervózni. A pozrite sa teraz.” Skutočne, úsmevy môžete vidieť na tvárach hrajúcich sa detí, nenápadné úsmevy žien spod ich šatiek a široké úsmevy mužov sediacich v skupinkách v tieni stromov.

Zo všetkých vecí, ktoré by Yaser* v budúcnosti chcel je najdôležitejší nový doklad totožnosti. Otec troch detí nám vystvetľuje prečo. „Za 40 rokov môjho života som nemal žiadne doklady, nemohol som cestovať. Myslím si, že keď budem mať doklady, budem niekým.”

Roky strávené v utečeneckom tábore v púšti

Yaser sa narodil v palestínskej rodine v Bagdade. Irak pokladal za svoj domov. Po vojne sa však Iračania postavili proti svojim palestínskym susedom. Yaser spomína ako ich pred štyrmi rokmi začali prenasledovať. „Zabíjali, unášali nás a znásliňovali naše ženy. Bili aj deti v škole. Môjho syna uniesli, keď sa vracal zo školy. Je zázrak, že s nami teraz môže byť. Nemali sme na výber, museli sme utiecť, aby sme prežili.”

Palestínčania skončili v stanovom tábore v púšti. V Iraku zostať nemohli a opustiť ho nesmeli. Teraz nám Yaser hrdo ukazuje dve slnečné izby v azylovom zariadení, ktoré obýva so svojou rodinou. Bývajú na prízemí, aby ich syn, ktorý je na vozíčku mal jednoduchší prístup do budovy.

Yaser hovorí, že Palestínčania prvýkrát v živote cítia, že majú budúcnosť. „Všetko, čo chceme je pokojné miesto, kde by sme mohli žiť, pracovať a starať sa sami o seba. Môžete napísať, že toto je želanie mojej rodiny aj ostatných z tejto skupiny a ďalších 1500 utečencov, ktorí zostali tábore Al Waledd v Iraku.” UNHCR momentálne rokuje s vládami niekoľkých krajín o možnostiach presídlenia týchto ľudí.

Po týždni v Humennom sa život dostáva do bežných koľají. Jednou z prvých vecí, ktorú mnohé rodiny chceli urobiť hneď potom, ako sa nasťahovali do nových izieb, bolo spojiť sa svojimi príbuznými, ktorí zostali v Iraku. Chceli im povedať, že sa bezpečne dostali na Slovensko. Zistili však že mnoho vecí, ktoré každý človek považuje za samozrejmé, sú pre utečencov nedostupné, aj keď majú peniaze. „Bez dokladov a pasu si nemôžu kúpiť ani len SIM kartu do mobilného telefónu,” hovorí Peter Kresák, vedúci úradu UNHCR v Slovenskej republike.

Je ešte veľa iných, tiež veľmi dôležitých záležitostí, o ktoré sa treba postarať. Utečenci by mali radi k dispozícii knihy, aby mohli vo voľnom čase čítať. Knihy v arabčine a v angličtine sú už na ceste, kým však dorazia, knižnica v azylovm zariadení bude poloprázdna.

Strava, zdravotná starostlivosť, knihy….

A nechýbajú im iba knihy. V azylovm zariadení treba spustiť systém poskytovania zdravotníckej starostlivosti, stravy, jazykových kurzov, spoločenských aktivít ako aj režim zabezpečújúci voľný pohyb utečencov. UNHCR, štátne orgány Slovenskej republiky, mimovládne organizácie a dobrovoľníci pracujú na tom, aby im počas pobytu v Humennom poskytovali potrebnú pomoc.

Mladí ľudia si zvykajú najrýchlejšie. Chlapci sa v tomto peknom letnom počasí viac venujú športovým aktivitám, dievčatá si radšej poklebetia v tieni. Sestry, Khadidja* a Aysha*, 18 a 20 ročné, rozmýšľajú o budúcnosti. „Veľmi by som chcela študovať na vysokej škole,” hovorí mladšia Khadidja. „Viem, že to nebude ľahké, budem musieť veľa pracovať, aby som si zarobila peniaze na školu. Chcela by som študovať sociálnu prácu.” Jej sestra ma iné plány. „Chcela by som pracovať pre humanitárnu organizáciu.”

V nasledujúcich mesiacoch sa títo ľudia budú pripravovať na odchod do konečnej krajiny ich presídlenia.

Zástupcovia úradu UNHCR sú spokojní, aj keď vedia, že v tábore Al Waleed v Iraku ako v iných táboroch po celom svete zostalo ešte veľa ľudí, ktorí takisto čakajú na nový začiatok.

Zoltan TothUNHCR Budapešť

*Nejde o skutočné mená.