Bývalá afganská utečenka pomáha ukrajinským utečencom a utečenkám na Slovensku

Nadiina cesta vnútornej sily, nádeje a pomoci

Nadia sa stala utečenkou koncom 90. rokov minulého storočia. Mala devätnásť rokov, keď musela utiecť zo svojej domovskej krajiny, Afganistanu, a prišla do Košíc. Teraz, o vyše 25 rokov neskôr, sa sama stala oporou pre utečencov a utečenky. Svoje skúsenosti s núteným vysídlením využíva, aby pomohla ostatným. Jej príbeh je o vnútornej sile, nádeji a úpimnom odhodlaní obohatiť komunitu, ktorá ju prijala.

„Keď som prišla na Slovensko, bola som úplne sama,“ spomína Nadia.

„Nemala som pri sebe nikoho z rodiny a nepoznala som jazyk. Bola som však odhodlaná začať svoj život nanovo a nájsť si miesto v novej krajine.“

Nadia od začiatku vedela, že kľúčom k úspechu bude integrácia. Rýchlo sa naučila po slovensky a ponorila sa nielen do štúdia, ale aj do dobrovoľníckej práce pre afganskú komunitu v Košiciach.

„Dobrovoľníctvo mi pomohlo nadviazať vzťahy,“ vysvetľuje. „Mohla som nielen pomáhať iným, ale stala som sa aj súčasťou väčšej komunity a našla tu svoju vlastnú identitu.“

V priebehu rokov sa Nadia čoraz viac angažovala v miestnych mimovládnych organizáciách a pomáhala nielen afganským utečencom a utečenkám, ale aj ďalším, ktorí prichádzali na Slovensko hľadať bezpečie. Náplň jej práce sa rozširovala, začala prekladať utečencom a utečenkám na hraničných priechodoch a pomáhať rodinám v záchytnom tábore. Keď vo februári 2022 vypukla kríza na Ukrajine, Nadia sa opäť ocitla v prvej línii, tentoraz pracovala s ukrajinskými utečencami a utečenkami, ktorí utiekli pred vojnou.

„V ich očiach som videla rovnaký strach, aký som mala ja, keď som prišla na Slovensko,“ hovorí Nadia. „Vojna je univerzálna v tom, ako vplýva na ľudí. Či už prichádzate z Afganistanu, Sýrie alebo Ukrajiny, nesiete v sebe rovnakú túžbu po bezpečí a stabilite.“

Pre Nadiu je podpora utečencov a utečeniek viac ako len poskytnutie okamžitej pomoci; dáva im nástroje na opätovné naštartovanie ich života v novej krajine. „Je nevyhnutné, aby sme utečencom a utečenkám umožnili byť prínosnými pre spoločnosť,“ hovorí.

„Keď ľudia dostanú príležitosť prospievať komunite, zmení to nielen ich vlastný život, ale aj vnímanie spoločnosti. Tá ich prestane vnímať ako „outsiderov“ a začne ich brať ako rovnocenných.“

Mnohým ukrajinským utečencom a utečenkám pomohla Nadia zvládnuť výzvy spojené s integráciou. Zdôrazňuje, že je dôležité naučiť sa slovenský jazyk, nájsť si zamestnanie a zapojiť sa do života komunity. „Vždy im hovorím: Musíte sa naučiť reč a byť ochotní tvrdo pracovať. Integrácia je obojsmerná a vyžaduje si úsilie aj trpezlivosť.“

Nadia rozumie výzvam, ktorým utečenci a utečenky čelia, pretože na vlastnej koži zažila predsudky, keď prišla na Slovensko. „V tom čase bolo v mojej komunite málo utečencov, utečeniek, cudzincov či cudziniek a jazykové bariéry spolu s kultúrnymi rozdielmi vytvárali medzi nami a Slovákmi a Slovenkami určitý odstup. Mala som však šťastie, že som si našla niekoľko slovenských priateľov, priateliek, ktorí mi ponúkli pomoc. Čoskoro som pochopila, že hoci nie každý bude nápomocný, vždy sa nájdu ľudia, ktorí ma budú podporovať.“

Táto skúsenosť formovala jej prístup k utečencom a utečenkám, ktorých teraz sama podporuje.

„Hovorím im, aby si nevšímali negatíva, s ktorými sa môžu stretnúť a sústredili sa na budovanie vzťahov. Keď spoločnosť obohacujeme, komunita reaguje a začneme vidieť zmeny.“

Ako učiteľka, prekladateľka a komunitná pracovníčka sa Nadia stala dôveryhodnou osobnosťou medzi ukrajinskými utečencami a utečenkami, ktorým pomáha. „Vedia, že nie som Slovenka, a to vytvára medzi nami puto. Dôverujú mi, pretože som bola v ich koži. Žiadajú ma o radu, delia sa so svojimi obavami a vzniká medzi nami priateľstvo založené na spoločnom porozumení.“

Keď Nadia premýšľa o svojej ceste, stále dúfa, že jedného dňa navštívi Afganistan a znovu sa stretne s rodinou. „Otec mi vždy hovorieval – Kamkoľvek pôjdeš, musíš si vytvoriť malú rodinu. – To sa mi na Slovensku podarilo, ale dúfam, že jedného dňa sa s rodinou vrátime do nášho domova v Afganistane.“

Zatiaľ sa Nadia naďalej venuje pomoci iným pri obnove ich životov, tak ako si tým kedysi prešla sama.

„Nemôžeme si vybrať, kam nás vojna a vysídlenie zavedú, ale môžeme si vybrať, ako budeme reagovať. Pre mňa je to o tom, aby som obohatila komunitu, ktorá mi dala novú šancu na život. A dúfam, že ľudia, ktorým pomáham, raz urobia to isté.“

Nadiin príbeh je svedectvom vnútornej sily utečencov a utečeniek. Jej viera v silu komunity a prínos inšpiruje ľudí okolo nej. „Keď majú utečenci a utečenky možnosť vybudovať svoj život nanovo, dávajú komunite veľmi veľa,“ hovorí. „Nejde len o prežitie – ide o to, aby sa vám darilo a aby ste prispeli k pozitívnej zmene, nech ste kdekoľvek.“

 

V Bratislave, Stylianos Kostas