Albina je jednou z 30 000 ukrajinských utečencov, ktorým organizácia UNHCR na Slovensku pomohla prostredníctvom núdzovej peňažnej pomoci.
Humenné, Slovensko
Vezmem si matkin uterák a rozprestriem ho ako osud
V tichu šumenia trávy, štebotania dubov,
A všetky drahé spomienky na tomto uteráku ožijú,
Aj detstvo a odlúčenie a skutočná láska.
Zvuky nádherného ženského hlasu sa rozliehajú po celej hale záchytného tábora Migračného úradu v Humennom, na východnom Slovensku, 50 kilometrov od hraníc s Ukrajinou. Jedna z jeho obyvateľov, 77-ročná Albina, pletie a udáva rytmus spievaním ukrajinskej ľudovej piesne, Rushnichok („Ručníček“), ktorá je o túžbe po domove.
Prepadá spomienkam na svoju mladosť v Kramatorsku, v priemyselnom meste v Doneckej oblasti, a na svojho manžela, ktorého pred 13 rokmi stratila.
Spievanie bolo jej vášňou už od detstva. V továrni jej talent spozorovali a pozvali ju, aby vystupovala na koncertoch, ktoré sa v továrni konali. Teraz táto záľuba pomáha Albine, aby sa vyrovnala so stresujúcou situáciou, že je ďaleko od vlasti.
Ona a jej rodina – dcéra Viktória, zať Viktor a vnuk Jevgen – utiekli z Ukrajiny na Slovensko v marci. Najprv využili núdzové ubytovanie a potom sa presťahovali do záchytného tábora v Humennom, kde sa teraz rodina zdržiava. Sú jednou rodinou z viac než 90 000 ľudí, ktorým bola poskytnutá dočasná ochrana v tejto krajine. „Slovensku sme veľmi vďační za poskytnutie útočiska, za to, že nás prijalo. Máme kde žiť, máme jedlo. Najdôležitejšie je to, že tu žijeme v mieri a v bezpečí,“ hovorí Albina.
Uvažujúc o dopade vojny na jej generáciu, Albina hovorí:
Albina, ktorá z Ukrajiny poberá obmedzený dôchodok, z ktorého žijú ona a jej rodina, je jednou z 30 000 ukrajinských utečencov, ktorým organizácia UNHCR na Slovensku pomohla prostredníctvom núdzovej peňažnej pomoci počas ich prvých mesiacov vysídlenia, vďaka ktorej si mohla zakúpiť lieky a iné základné potreby. UNHCR vysielala mobilné tímy, aby registrovali ľudí v celej krajine, ktorí mali problémy dostať sa k registračným miestam peňažnej pomoci, podobne ako Albina. Keďže konflikt pokračuje, vláda Slovenskej republiky zaradila tých, ktorým bola poskytovaná dočasná pomoc z UNHCR a z iných agentúr, do dlhodobejších sociálnych programov na základe vnútroštátnych legislatívnych postupov.
Albina sa pozerá von oknom, kde sa pomaly končí slnečný jesenný deň, a zamyslene vraví: „Milujem život, chcem žiť, preto nedovolím, aby som prepadla depresii. Nechcem, aby moja duša otupela. Svitne ráno, príde nový deň. A to je dobre. Všetko bude dobré.“
Počas týchto dní Albina niekedy spieva pre svoju rodinu, priateľov a susedov, aby im zlepšila náladu. „Na čo myslím, keď spievam? Možno na domov. Ale ja na domov myslím neustále. Keď spievam, tiež myslím na lásku všetkých ľudí, na mier, na to, aby sa vojna čoskoro skončila.“
Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri
